Umenie oddýchnuť si

Poznáte to? Leto, ktoré si naplánujete tak dôsledne, že sa z neho vrátite unavenejšie, než ste odchádzali? Zoznam miest, ktoré treba vidieť. Fotky, ktoré treba spraviť. Deti, ktoré treba zabaviť. A niekde na dne kufra aj kniha, ktorú ste si chceli prečítať už tri leta po sebe.

Všimla som si na sebe aj na ženách okolo mňa jednu vec. Vieme si naplánovať dovolenku do posledného detailu - ale nevieme na nej byť. Zas a znova sa staráme o všetko a o všetkých, len nie o seba. Ako keby oddych bol ďalšia úloha, ktorú treba zvládnuť na výbornú. Ležíme na pláži a v hlave si píšeme, čo všetko treba stihnúť po návrate. Sme na krásnom mieste a napoly ho vnímame cez displej telefónu.

Myslím, že sme sa niekde po ceste naučili, že oddych si treba zaslúžiť. Že najprv musíme všetko dobehnúť, upratať, doriešiť - a potom, keď bude čas, si oddýchneme. Lenže ten čas nikdy celkom nepríde. Vždy sa nájde ešte niečo.

Chcem tento rok skúsiť niečo iné. Tento rok si chcem oddýchnuť bez toho, aby som si oddych dopriala ako odmenu za splnené povinnosti. Doprajem si oddych, lebo ho potrebujem.

Oddýchnuť si tiež nie je o tom, kam odídeme. Je to o tom, či si dovolíme tam naozaj byť. Ráno, keď sa nebudeme nikam ponáhľať. Obed, ktorý pokojne trvá dve hodiny, lebo nemusíme nikam ísť. Popoludnie bez plánu. Kniha dočítaná len preto, že nás baví. To sú veci, ktoré si nevyžadujú ani zmenu miesta, ani letenku, ani hotel - vyžadujú si len rozhodnutie, že práve teraz nič nemusíte.

Leto je na to ideálny čas. Mesto sa vyprázdni, tempo sa spomalí, aj tí najnáročnejší okolo nás zrazu majú menej požiadaviek - a vtedy je spomalenie spoločensky prijateľné. Bola by škoda ho nevyužiť.

Tak si toto leto skúsme dopriať jednu vec, ktorú si dopriavame najmenej. Čas, za ktorý sa nemusíme nikomu zodpovedať. Ani sebe.

Naďa